Začnem slovami anglického historika Antonyho Jamesa Beevoryho, ktorý taktiež vydal niekoľko kníh zaoberajúcich sa vojnovou problematikov.
"Originálna, úžasná a zároveň strašná kniha. Jedna z najdôležitejších prác, ktoré za dlhé obdobie uzreli svetlo sveta."
Po prečítaní poslednej stránky mu dávam za pravdu. Kniha je otrasným svedectvom toho čo dokáže vyprodukovať šialená myšlienka šialenca. Ale čo ak sú tí šialenci dvaja ??? Nič iné z toho nemôže vzísť len duplicita hrôzy, viac mučenia, krvi, mŕtvol.
V tomto období sa vzájomne zrazili dve naj vražednejšie utópie v dejinách sveta. Hitlerova sociálna demokracia zastierajúca smrtonosnú nenávisť voči boľševizmu a svetovému židovstvu a Stalinova komunisticko – totalitná paranoja živiaca jeho večný strach zo všetkého, čo by ho mohlo ohroziť na jeho piedestále. Krvavé územie má presne vymedzenú časť. Začína sa kúsok za severnými hranicami Slovenska, zaberajúc časť Poľska cez Molotov – Ribbentropovu líniu a zahŕňa v sebe Ukrajinu a Bielorusko. Čiastočne zasahuje aj do pobaltských štátov.
Na tomto území zomrelo násilnou smrťou asi 14 miliónov ľudí a to za iba 12 rokov. Toto dielo skazy naštartoval Stalin a neskôr tento smrtiaci stroj zdokonalil a doviedol do finále Hitler.
Kniha sa v úvode zaoberá povojnovým usporiadaním Európy, vzťahmi medzi krajinami, nástupom marxizmu- leninizmu na východe a z blata a bahna pomaly sa vynárajúcu budúcu veľkonemeckú ríšu, na čele so svojim fuhrerom.
Až v ďalších kapitolách nám začína poodhaľovať svoj temný obsah. Následne sme vhodený do času Sovietskych hladomorov. Začiatky tridsiatych rokov boli roky hladu aj v západných krajinách a ľudia stáli v dlhých radoch na nejaké to pečivo a teplý čaj. O Sovietskom hladomore nevedel nikto. Za zatvorenými hranicami Ríše zla sa črtala ešte horšia alternatíva. Stalinské zavádzanie kolchozov, rekvirovanie zvierat, pšenice a pôdy a následný pokus o industrializáciu, to všetko malo za následok vyprázdnenie povestnej truhlice. Ukrajinská obilnica sa začala zmietať v smrteľnej agónii, následkom ktorej v najbližších rokoch zomreli od hladu prvé milióny ľudí. Tento proces bol nekonečne dlhý a zúfalstvo obyčajných ľudí bolo bezhraničné.
Tyrania pokračovala v triednom terore, v ktorom si na mušku vzala kulakov a každého kto si trúfol zdvihnúť zrak a len pohľadom naznačiť, že je nespokojný. Následne si Stalin vzal na mušku iné národnosti, žijúce v jeho štáte.
V ďalšej kapitole sa píše o rozdelení si koristi, ktorou je Poľsko. V čase keď Stalin ešte netušil, že budúcou korisťou je on a jeho krajina uzatvára s Hitlerom dohodu o neútočení. Pakt Molotov-Ribenntrop z nich robí papierových kamarátov. Ten papier nemá žiadnu cenu, vedia to jedni aj druhí. Teraz ide len o to kto z koho. Poľsko je rozdelené a teraz si úlohu katov delia dvaja blázni.
Hitlerov sen poslať všetkých židov na Madagaskar a zriadiť tam pre nich špeciálnu kolóniu, stroskotá na jeho slabej námornej sile. Nemecko nie je námorná veľmoc, tu kraľuje Anglicko a preto tento plán zapadá prachom.
Kam dať židov ??? Na východe je obrovský priestorový potenciál. A je rozhodnuté. Rusko musí padnúť a s ním slovanské národy. Židov pošlú na východ do exilu. Lenže karty sú rozdané a hra sa nevyvíja podľa Hitlerovho scenára a on musí hľadať nové spôsoby ako naložiť s touto nenávidenou rasou. Zrodí sa projekt KONEČNÉ RIEŠENIE.
Na druhej strane zavádza genocídu Stalin. Lavrentij Berija, šéf tajnej polície dospel k záveru, že vojnoví poľskí zajatci musia zomrieť. A tak až neskôr vyjdú na svetlo sveta správy o masových hroboch, z ktorých asi najslávnejší je ten v Katyni, v blízkosti Smolenska. Celkovo to bolo 14 587 osôb, ktorých odsúdili na trest smrti zastrelením... ( odporúčam pozrieť si film Katyň )
Ekonomika apokalypsy ako znie ďalšia časť knihy sa krúti naplno a prichádza konečne na rad aj konečné riešenie.
Stavajú sa koncentračné tábory, tábory smrti. Belzec, Sobibór, kde úmrtnosť dosahuje 99,99 %.
Neskôr v júli 1942 sa postaví Treblinka. Vraždenie ide takým tempom, že nestíhajú mŕtvoly zahrabávať. Na dvore sa kopia haldy ľudských tiel a vládne tam príšerný smrad. Nedá sa opísať čo všetko sa dialo, autor sa o to pokúsil a aj z toho mála čo napísal tiahne hrôza.
Osudy konkrétnych ľudí v konkrétnom čase a ich spomienky, rozpovedané skrze ústa tých čo prežili.
Obete boli na začiatkoch splynované oxidom uhoľnatým. Na tieto účely mali vyrobené dokonca aj špeciálne autá,do ktorých ľudí zatvorili a následne tam potrubím doviedli plyn. Až neskôr prišiel na rad Cyklón B, smrtiaci plyn, ktorý zabíjal na bunkovej úrovni.
Kniha úplne precízne spracováva pracovné postupy, od príchodu na stanicu, ktorá vyzerá ako ozajstná vlaková, cez vytriedenie väzňov, zbavenie majetku a následný odchod do " spŕch " . Von sa väzni dostávajú už len v podobe čierneho dymu, ktorým sú tábory zahalené.
V tomto čase sa holokaust ešte len rozbieha a týchto tovární na smrť bude ešte pribúdať. Každý z nás určite pozná Osvienčim, ktorý bol najväčší, ale rovnako smrtiace boli aj tie menšie.
Autor rozpráva o istom dokumentaristovi ktorý postupoval spolu s červenou armádou. Spomína ako kráčali po vratkej pôde hojdajúcej sa ako voda a zo zeme sa drali zvyšky toho čo kedysi bývalo ľuďmi. Všade popol, kúsky kosti , zdrapy šiat...
Povstanie Varšavského geta v štyridsiatom treťom proti nacistom sa nemohlo skončiť inak ako porážkou a následným masakrom všetkého živého, čo ešte vládalo žiť. Židia zomierali v boji, na ceste, v nemocnici. Z domov ich vyhnali plameňomety. Jeden z nich spomína, že radšej chce zomrieť guľkou ako za živa zhorieť. Na mieste bývalého geta prikázal Himler postaviť nový koncentračný tábor Varšava.
Následné oslobodenie východnej Európy a pomsta a perzekúcie voči ostatným čo prežili a bolo podozrenie, že kolaborovali s Nemcami. Celé rodiny utekajúc smerom na západ sa ocitli v krížovej paľbe. Toto všetko smerovalo až do Berlína.
Ale najviac postihnutým zostalo práve krvavé územie. Po vojne sa prejavil ďalší antisemitizmus, tentoraz Stalinský. Tieto etnické čistky sa odohrávali v rokoch 1945 – 1947. Tento antisemitizmus strašil Európu ešte dlho po Stalinovej smrti.
V závere ešte autor píše o ľudskosti, o tej ľudskej vlastnosti, ktorá bola v dobe temna taká postrádateľná. V čase, keď sa ľudský jedinec označoval číslom, vytetovaným na predlaktí, alebo zaznamenaným príkaze na popravu. Stalinský a Hitlerovský systém treba porovnávať. Každý bol síce iný, ale mali jedno spoločné. Totálny rozvrat spoločnosti a bezprecedentné počty obetí.
Priemerne za rok zavraždili jedni či druhý vyše milióna ľudí.
Čítanie tejto knihy je ťažké, pokiaľ sa človek odosobní a skúsi sa vžiť do situácie konkrétnych jedincov, ktorých spisovateľ spomína.
Malý chlapec, ktorý dúfa, že snáď už prežije a následne zomrie s ďalšími tromi miliónmi od hladu.
Je tragické keď mladý muž hovorí svojej manželke že sa "stretnú pod zemou " a zastrelia ho krátko po nej len preto, že mali poľskú národnosť.
Alebo, keď židovské dievča, píše otcovi poslednú správu o tom, že sa strašne bojí, pretože počula, že malé deti hádžu do masových hrobov živé...
Čo povedať na to, že počas 900 dňového obliehania Leningradu, zomierali denne od hladu tisíce ľudí, po tom čo poškrabali omietku zo steny a napchali si ju do úst, ktorým z dasien trčali triesky ako obhrýzali drevo a ktorí si uvarili svoje kožené topánky aby ich mohli zjesť.
Mačky, psi, vtáci a hlodavce skončili v hrncoch, až pokiaľ sa nenaučili, že sa majú ľuďom vyhýbať.
Muž, ktorý si unavene sadne a oprie sa o stĺp až pri ňom zomrie. O pár dní je bez šiat a o ďalších pár dní je aj bez vnútorností, ktorými si niekto možno zachránil život, tým, že ich skonzumoval.
Poľský dôstojník, ktorý si píše denník až do poslednej chvíle. Posledný zápis nedokončil.. "Vzali mi aj môj zásnubný prsteň....."
Deti, ktoré vháňajú do splynovacieho auta a ktoré prosia svojich katov aby ich nebili, že oni nastúpia sami. Snažili sa byť dôstojné až do poslednej chvíle aj keď ich smrť už taká dôstojná nebola.
Spomínanie mužov, ktorý spaľovali mŕtvoly. Na spodok pyramídy ľudských tiel kládli ženy, ktoré majú viac tuku ako muži a preto lepšie horeli... .
V tejto knihe sú dopodrobna rozpísané metódy Hitlera a Stalina. Autor vychádza z vedeckých poznatkov, ale to čo tejto knihe dodáva charizmu a autenticitu sú výpovede obetí.
Listy na rozlúčku, náhodné lístky ktoré cestujúci vyhodili z vlaku cestou na popravu, alebo denníky.
Z tejto knihy mrazí a ja len dúfam, že niečo také nebudem musieť ja a nikto iný prežiť. Aj preto by som mohol odporučiť tento typ kníh ako povinné čítanie. Ostáva mi iba dúfať, že ďalšia doba temna už nerozostrie svoje krídla nad svet ( aj keď tomu nejako silne neverím ).
Stačí len keď sa obzrieme čo sa okolo nás robí.
