Krutý kontinent ( kniha, ktorá odkrýva pravdu o povojnovom období )

Autor: Maros Kis | 5.2.2015 o 13:28 | (upravené 5.2.2015 o 14:12) Karma článku: 6,34 | Prečítané:  819x

"Dostala sa mi do rúk ďalšia perla. Literatúra faktu je bohatšia o ďalší exemplár, knihu s názvom KRUTÝ KONTINENT. Priamo nám približuje pomery v Európe krátko po ukončení 2 svetovej vojny.   Britský historik Keith Lowe sa v nej zameriava na povojnové obdobie, a ukazuje nám všetkým, že koniec vojny ešte neznamenal koniec utrpenia. Zlo, krutosť a nenávisť nezmizli mávnutím čarovného prútika, ako sme si možno mysleli, a posledné vojnové výstrely odštartovali ďalšiu vlnu násilia, chaosu a bezvládia.  

Pred nejakým časom som na svoj blog, zavesil článok o knihe T. Snydera KRVAVÉ ÚZEMIE. Táto kniha odkrýva šialené roky pred vojnou, samotnú vojnu a z časti obdobie po nej. Rozpráva príbeh o utrpení, potokoch krvi a o zverstvách o ktorých je ťažko aj čítať. Keď už som si myslel, že nič horšie ani nemôže byť, dostala sa mi do rúk kniha s príznačným názvom KRUTÝ KONTINENT.

Rozprávanie Keitha Lowa, akoby nadväzovalo na Snyderovu knihu. Hneď začiatkom nás vyvedie z omylu, ktorý je v nás hlboko zakorenený a to ten, že ihneď po vojne nastalo obdobie mieru, prosperity a lásky. V tejto knihe nachádzame portrét doteraz nepovšimnutej doby bezprávia, hrôz a strachu. Autor ju rozdelil do štyroch hlavných častí. Dedičstvo vojny, Pomsta, Etnická čistka a Občianska vojna. Kniha bilancuje vojnové škody. Dáva nám zazrieť za oponu sveta, ktorý musí začať fungovať od začiatku.

Extrémne násilie sa stalo bežnou záležitosťou a každodenným obrazom, keď ste mŕtvoly vôkol seba prestali vnímať ako ľudské bytosti. Bol to bežný kolorit. Rozváľané mestá, sutiny a rozkladajúce sa telá či ich časti. To isté platilo aj o miliónoch vojakoch. Kráčanie po mŕtvolách sa stalo rutinou. Samozrejme, že po tomto všetkom museli tieto zážitky zanechať svoju nazmazateľnú stopu aj v myslení ľudí. Človek sa zmenil z ľudskej bytosti na kus chodiaceho mäsa a človečina odišla do neznáma a stratila sa vo vojnovom besnení.

Mier a láska boli degradované a odstránené z ľudských myslí. Nastal čas, keď sa z obetí stali kati a z katov obete. Aby to nebolo jednoduché, jedni aj druhí boli obyčajní ľudia. Len mali tú smolu že stáli na tej nesprávnej strane. Asi najviac na to doplatili ženy a deti.

Hromadné znásilňovania žien, kde vojaci stáli v rade, pripravení poslúžiť si na jednej osobe. Zo znásilňovania sa stal počas vojny fenomén. Tieto prvky patria ku každej vojne a platí, že čím je vojna krutejšia, tým je väčšia pravdepodobnosť, že aj násilie na ženách bude brutálnejšie.

Ukážka z knihy : Ako Červená armáda postupovala cez Sliezsko a Pomoransko k Berlínu, šírila sa aj vlna znásilňovania. Obrovské množstvo žien bolo znásilnených skupinovo, často jednu noc za druhou. Vasilij Grossman urobil rozhovor s jednou ženou zo Schwerinu, ktorá mu povedala, že „dnes ma znásilnilo desať mužov.“ Hannelore Thieleeová z Berlína bola znásilnená „siedmimi mužmi za sebou. Boli ako zvieratá.“ Inú Berlínčanku našli skrytú za hromadou uhlia v pivnici jej domu. „Bolo to dvadsaťtri vojakov za sebou,“ povedala po čase. „Museli ma zošívať v nemocnici. Už nikdy nechcem mať nič spo­ločné so žiadnym mužom.“ Karl August Knorr, nemecký dôstojník z východného Pruska, tvrdí, že zachránil niekoľko desiatok žien vo vile, kde boli „v priemere znásilnené šesťdesiat až sedemdesiatkrát denne“. A zoznam sa tým nekončí.

Odhaduje sa že v Nemecku bolo bezprostredne po vojne znásilnených 2 milióny žien. Vlna násilia sa niesla ďalej a ženy ktoré skončili v nemocnici sa mohli považovať za šťastné. Často krát ich vojaci po akte umučili a zabili spolu s ich rodinnými príslušníkmi. Deti uškrtili a ju obesili vedľa manžela... Tento fenomén sa priamo dotýkal aj mužov spomínaných žien. Často krát sa museli pozerať ako mu znásilňujú jeho manželku či dcéru. Ak sa pokúšali brániť boli zastrelení. Po psychickej stránke to častokrát neuniesli a svoje ženy opustili. Následkom bolo nespočetné množstvo osamelých žien a značné množstvo sirôt. Ďalšou kapitolou boli tisíce nemanželských detí, ktoré nik nechcel a skončili na periférii záujmu.

O väzňoch vypustených z koncentračných táborov rozprávajú ich samotní osloboditelia. Boli ako zver, vypustená z klietky. Úplne bez emócií, bez škrupulí odhodlaní pomstiť sa.

Ukážka z knihy : Netreba veľa predstavivosti, aby sme si uvedomili, že tí, ktorí sa stali obeťami bežného násilia, mali sami väčší sklon páchať rovnaké násilnosti. Dokazuje to množstvo psychologických štúdií. Geenerálplukovník Sir Frederick Morgan, bývalý riaditeľ UNRRA pre západné Nemecko vyjadril v roku 1946 svoje obavy, týkajúce sa niektorých židovských lídrov, ktorí boli oslobodení z koncentračných táborov:a„Títo židovskí lídri sú zúfalí muži, ktorí sú schopní všetkého. Prakticky všetko, čo sa môže stať živému človeku, sa im stalo a preto nepripisujú ľudskému životu žiadnu hodnotu.

Pre množstvo ľudí sa stalo zabíjanie niečím úplne normálnym, dokonca sa pretavilo na závislosť. Ukázali, že ľudský duch je v umení zabiť, neobyčajne vynaliezavý. Dokázali páchať zverstvá ešte perverznejšie. Odrezávanie prsníkom ženám a kastrovanie mužov. Hranie futbalu s hlavami obetí, roztrhnutie ženy na polovicu autami a napichovanie dojčiat a malých detí na bajonety a následné hádzanie do ohňa.

A najhoršie je na tom to, že tííto ľudia sa teraz stali členmi bežných európskych komunít.

V knihe sa nám rozprestiera predobraz zničenej krajiny. Všetko to, čo totiž existovalo pred vojnou, bolo zničené. Dopravná infraštruktúra ( cesty, mosty, železnice ) budovy, fabriky. Celý predvojnový život prestal existovať. Tieto roky sa niesli v znamení exodusu – presídlovania. Vyháňali sa nemci, kolaboranti sa vešali a strielali. Zabíjalo sa o strechu nad hlavou o jedlo o vodu. A práve hlad zapríčinil nárast zločinnosti. Svedomie bolo uspané, odhodené do nenávratna a nastúpil iba praobyčajný inštinkt. Ďalšou črtou tohoto obdobia sa stali etnické čistky. Ľudia sa mstilii a hlavným motívom sa stala rasa alebo národnosť.

Ľudia sa zbavovali nepohodlných detí, ktoré zostali po nemeckých vojakoch v mnohých krajinách. Vojaci sa vracali domov po dlhých rokoch a nachádzali svoje domy zničené alebo ich nenašli vôbec. Kompletná rodina bolo niečo nepredstaviteľné.

O čase po vojne máme iba málo informácií, väčšinou sú skreslené a prerobené na obraz nasledujúcim politickým cieľom. Hrdinovia boli glorifikovaní a nik nevie, že veľa z nich má na svedomí činy, ktoré zďaleka nemôžeme nazývať hrdinskými. Historici písali o tejto časti dejín často zaujato najmä z politického pohľadu. Množstvo vecí bolo zľahčovaných a niektoré úmyselne zdegradované.

Keith Lowe taký nie je. Dáva nám pocítiť, že vojna ktorú opisuje ( a každá vojna ) v sebe neskrýva len hrdinov a víťazstvo, ale najmä smrť, bolesť, zúfalstvo a totálny rozvrat. Ako materiálny tak aj duševný. Nedá mi nespomenúť, že aj dnes sa veľa ľudí pozerá na vojnu ako na niečo glorifikované. S hrdinskosťou sa vieme stotožniť, ale iba do tej miery pokiaľ sa nás sama netýka.

Niečo iné by vám dnes vedeli porozprávať ľudia trebárs na východe Ukrajiny ešte pred nedávnom na blízkom východe alebo v bývalej Juhoslávii. Konfliktov je stále viac než dosť a bojím sa, že tá Európa, ktorá povstala z popola ako bájny vták Fénix a dnes je tým čím je, dokáže veľmi ľahko skĺznuť naspäť, po vojnovej hrane na ktorej práve balansuje.


Odkaz na E - knihu
 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?