Som manžel, otec dvoch chalanov, amatérsky muzikant a SZČO. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nik nezistí ako sa tam dostala. Nik netuší ako dlho spala zabudnutá a stratená. Možno vyhodená na smetisko, namiesto, kde končia nepotrebné veci. Postupom času, ju zánašal čas. Najskôr prach, špina. Postupne sa začala obaľovať a čoraz viac vtláčať do matky zeme. A stále hlbšie a hlbšie. Až nakoniec skončila hlboko, hlboko v jej tele a čakala na svojho vysloboditeľa.
Včera večer mi nedalo a tak som cez vysielanie hlavných správ, vyskúšal svojho 6 ročného syna Riška. “Vieš kto je Robert Fico ? “ Malý, ktorý práve vchádzal do obývačky, sa zastavil a v jeho hnedých očiach som pobadal údiv nad nezvyčajnou otázkou. “ Nie “ znela odpoved.
Tak a už je to tu. Dlho sa o nej rozprávalo, písalo. Klamal o nej jeden, alebo nevravel pravdu druhý. Existuje alebo neexistuje. Dnes už vieme, že existuje.
Už je to tak. Začala nám sezóna. Prázdniny sú v plnom prúde, a konečne prišlo aj teplo. Pokiaľ nie ste človek ktorý má veľkú, plnú peňaženku a môže si dovoliť postaviť doma klasický podúrovňový bazén, zostáva Vám iba uspokojiť sa s nadzemným. Veď tie sú také „lacné …“ A tak ako huby po daždi začali vyrastať na dvoroch okrúhle malé čudá, väčšinou modrej farby, rôznych veľkostí a tvarov s golierikmi aj bez nich, gumené – nafukovacie, alebo už drahšie laminátové.
Pekný, letný, slnečný deň. Sedím v aute bez klímy, parím sa a rozmýšľam o tieni. Zastavil som za jedným autíčkom na malej križovatke, bez semaforov. Kedže sme na vedľajšej ceste šofér predo mnou púšťa autá ktoré majú prednosť. Čo sa stalo čo nie ( niekedy sa to stáva aj tým lepším ) zastavil na časti prechodu pre chodcov.
Ako by sme definovali slovíčko POMOC. Čo vlastne to slovo znamená a čo vyjadruje ? Ak si nevieme pomôcť, sadneme k internetu a tam sa dočítame, že je to vlastne aktívna účasť. Pomoc je pomáhanie pri práci, sledovaní nejakého cieľa. Existuje pomoc v nebezpečenstve, pri ťažkostiach, v situáciách, kedy si nevieme dať rady. Pomoc pozostáva z rád inštrukcií, potrebných informácií alebo úkonov s priamym účinkom ( wikipédia ). Toto všetko je pravda. Krásne rozpísaná myšlienka. Úplne niečo iné je ale vyskúšať si pomoc v praxi.
Nechcem sa nikoho dotknúť, nerobím po vôli euroskeptikom ani nejdem proti proeurópanom. Jednoducho je to suché konštatovanie. Mám vážny dôvod si myslieť, že s nasledujúcimi voľbami do európskeho parlamentu sa dočkáme aj riadnej blamáže.Predpokladám, že nie som jediný, kto si to myslí. Tento fakt vyplýva z viacerých faktorov. Bežne reči s priatelmi a známymi mi dávajú za pravdu. Nik, alebo naozaj len sem tam sa nájde jedinec, ktorý si splní svoje volebné právo.Musím sa priznať, aj aj som v tomto smere trochu nerozhodný, ale pravdepodobne pôjdem. Z princípu.
S Karolínkou som sa prvý krát stretol, na oddelení hematológie a onkológie v DFNsP v Bratislave. Milé dievčatko, stále usmievavé a veselé nosilo v sebe strašiaka s názvom Leukémia. Práve som nastúpil na oddelenie, kde som striedal manželku, ktorá si na víkend šla oddýchnuť. Karolínka sa začala liečiť o pár mesiacov skôr ako náš Riško, takže na rozdiel od nás z nej bola už ostrieľaná veteránka. Momentálne tam bola so svojim otcom Jurajom, ktorý sa tiež vymenil s manželkou. Tento príbeh bude o nej.
Tak trošku s nostalgiou spomínam na staré, dobré, veľkonočné časy. Na sviatky, ktoré sa tradične spájajú s polievačkou a šibačkou. Na časy, keď sme ako chlapci asi týždeň dopredu plánovali trasu, ktorou pôjdeme polievať dievčatá a chystali si zbrojný arzenál v podobe striekačiek, stláčacích umelých fliaš s dierkou, hrnčekov, či vedier. V našej dedine sa šibať nechodilo. Tešili sa všetci. Chalani aj baby. Áno, aj dievčatá ( veď čo už mali robiť ) sa zmierili s tým, že raz do roka ich čaká "studená sprcha" v podobe polievačov. Aj napriek všetkým tým rečiam okolo, by sa každej asi dotklo, keby ich polievači obišli. Proste k veľkonočnému pondelku patrila voda a korbáč. Možno sa mýlim, možno nie, ale zdá sa mi, že niečo sa zmenilo.
V pondelok, keď sme prišli domov z Bratislavy, kam chodíme s Riškom každé dva týždne na pravidelnú kontrolu nás čakalo v poštovej schránke prekvapenie. Obálka v ktorej bola vložená karta s nakresleným motýľom. Milé a skutočne šokujúce prekvapenie sa ukázalo po otvorení. Priznám sa, riadne som sa zľakol a manželka tiež. Vyfrnkol z nej totiž motýľ s hlasným pleskotom krídel. Samozrejme nie ozajstný, ale umelý, avšak na nerozoznanie od ozajstného. Fungoval na princípe nakrútenej gumičky ktorá mu roztočila predné krídla a motýl naozaj letel aj keď iba moment. To nie je všetko, v karte boli vložené peniaze a dva dobíjacie kupóny pre mobilný telefón. A ešte dve slová. Pekný dníček. :)
Presne pred týždňom, keď už bolo jasné, že najhorúcejší kandidát strany Smer sa prezidentom nestane som si prečítal na istej soc sieti hlášku, ktorá ma pobavila, pretože presne poukázala na to, čo si ľudia myslia o kandidatúre nášho druhého najväčšieho nadsamca po Mečiarovi. Začína tu niečo smrdieť, žeby niečo horelo ??? Tak nie, to boli len zbytky vnútornej pychy. Prosím vyvetrať.... Tak, zasmiali sme sa a teraz vážne.
Dá sa niečo také vôbec vysvetliť ? Vyskúšam. Neviem to síce posúdiť z hľadiska pacienta, ale veľmi dobre viem, ako chutí táto zákerná choroba z pohľadu rodiča chorého dieťaťa. Ako prvý pocit príde beznádej, ktorá Vás zastihne absolútne nepripraveného jej čeliť. Hneď za ňou nasleduje strach. A otázka. Čo ďalej ?Po všetkých týchto pocitoch, u mňa a mojej manželky nastala úľava. Irónia ? Nie. Ale po dvoch týždňoch v nemocnici, po mesiacoch horúčkach na ktoré nič neplatilo, po xxxtých každodenných odberoch krvi, po lumbálke a bezradnom krútení hlavou vyšetrujúcich lekárov, a tvrdení, že nevedia čo je vo veci ( ale možno tušili ), to bola úľava, keď primár na JIS-ke konečne prišiel s podozrením na onkologickú chorobu, pravdepodobne leukémiu.
Ešte sú len tri dni po prezidentských volbách, volebné miestnosti sa ešte len upratujú a už sa nad novozvoleným prezidentom zmráka. Úplne pateticky vyznelo virtuálne podanie ruky Roberta Fica víťazovi v polovici sčítavania hlasov. Určite by sme si tu nemali nahovárať, že to myslel vážne. To by musel byť úplne iný Róbert Fico ako ho poznáme. Bitku síce prehral, ale o hádzaní uteráka do ringu nemôže byť ani reči. Ako ho poznáme, otrasie sa veľmi rýchlo a poď ho na ďalšie ťaženie. Ma dosť pomocníkov a dosť silné páky na to, aby to budúcemu prezidentovi osladil. Nechcem byť zlým prorokom a bodaj by som sa mýlil, ale vyzerá to na novú studenú vojnu. Premiér a SMER vs. prezident.
Dnes ráno som pustil do obehu blog s názvom Strach v očiach Roberta Fica. Bohužial som si neuvedomíl, že platí volebné moratórium, a pravdepodobne poslednou vetou, som spomenul, že ho nebudem voliť. Tým som nepriamo avizoval, že uprednostňujem jeho oponenta. Po nejakých troch hodinách, bol môj článok adminom stiahnutý z obehu a presunutý na súkromný blog. Snažil som sa v ňom poukázať na neistotu premiéra a jeho strach z možného výsledku volieb. V kútiku duše som rátal so zázrakom a plánoval som, ako ho ho opäť privítam v premiérskom kresle, ktoré chcel z neznámych dôvodov opustiť. Na jeho smolu a na naše šťastie sa zázrak stal. Degradácia neprišla a Róbert Fico stále zostal najsilnejší muž na Slovensku. Teším sa spolu s ním, ako jeho správny odporca a vysielam do éteru otázku.. Ako ďalej pán premiér ???
Neodpustím, si tento posledný predvolebný blog. Je ráno, 29.3. 2014 - deň prezidentských volieb. Nemôžem prestať myslieť na muža, ktorého si pamätám ako sebavedomého, v debatách s odporcami až arogantného, aktuálneho premiéra, momentálne zahladeného na prezidentské kreslo, s množstvom prezýviek a často nazývaného aj malý Mečiar. Posledné dva týždne, po svojom Pyrrhovom víťazstve sme ho mohli často vidieť okrem billboardov v maďarskom jazyku a masových oslavách MDŽ, hlavne v televíznych debatách s protikandidátom. Jeho vystupovanie bolo zvyčajne rovnaké ako predtým, ostré, jedovaté, plné osočovania a okydávania protivníka bez štipky argumentov, ale pozorný divák si nemohol nevšimnúť jednu zmenu. Jeho oči už neboli oči sebavedomého politika. Boli to oči nervózneho človeka a bolo v nich ešte niečo iné... Bol v nich strach.
Dlho som rozmýšľal, či sa k tomu vyjadriť alebo nie. Predsa len, začalo sa moratórium, kedy by sa už nemalo nejako spomínať kandidátov. Nechcem nikomu nahrávať na smeč. A taktiež muž, ktorého budem spomínať je vážená osoba, plná múdrosti, duchovnej sily, a patrí k najvyššie postaveným členom cirkevnej hierarchie, aspoň podľa hodnosti, ktorú zastáva. Tento muž, ktorý pred nedávnom oslávil 90- te výročie svojho narodenia je emeritný diecézny biskup nitrianskej rímskokatolíckej diecézy. A tento človek, ktorého si veľmi vážim, urobil vyhlásenie, a mne sa zdalo, že som zle počul. Normálne som stratil reč. A ešte aj teraz pri písaní tohoto článku rozmýšľam, ako sa takéto niečo vôbec mohlo stať a čo sa za tým ukrýva. Som len obyčajný človek, tak nech mi boh odpusti, za to, čo som si vtedy pomyslel.
Dlho som rozmýšľal ako pomenovať tento článok, chcel som aby to bolo expresívne, výstižné a samozrejme nemalo to byť niečo obyčajné. A potom ma to napadlo. Déja vu. To je to správne slovo. Toto pomenovanie pochádza z francúžtiny a znamená " už videné ".V psychológii sa používa aj slovíčko paramnézia a označuje jav, kedy má človek pocit, že konkrétnu situáciu už zažil alebo videl. Nie, tento článok nemá byť a ani nebude o spomínanom jave, len som si spomenul, že niečo podobné, čo teraz prežívame v podobe prezidenstských volieb som už kedysi zažil.
